|
Študovala
som na Gymnáziu na Ul. Tarasa Ševčenka v Prešove v rokoch
1972–1976. Dosť dávno na to, aby všetky menej príjemné príhody v pamäti
vybledli a ostali len svetlé útržky spomienok, síce preosiate časom,
ale zahalené do slnečného jasu, ktorý je vlastný vari len rokom mladosti. Boli sme taká zvláštna trieda, naša „céčka“ bola akoby zakliata, vždy najhoršia, ovládajúca nejaký špeciálny druh energie, ktorý sa vždy otočil proti nám. Takmer dievčenský kolektív so „siedmimi statočnými“ spolužiakmi nás ako svoju prvú triedu dostala pani prof. Mária Markovičová, vtedy vari najmladšia, najkrajšia a najpríjemnejšia triedna profesorka. A mala od začiatku s našimi „malérmi“ čo robiť, ako ich za nás vyžehliť: sťažnosti pedagógov na prospech a disciplínu boli vari tie najnevinnejšie. Horšie boli zakázané výlety bez sprievodu dospelých, úteky z hodín telesnej výchovy (neúmyselné), bezsenné (a bláznivé) noci na lyžiarskom zájazde, či voľné hodiny občas trávené v susednej Tatre... Bojovala za nás statočne, čo sme vtedy všetci vedeli vďačne oceniť. A vzácne bolo to, že sme svoje bezstarostné a dobre myslené úlety páchali a znášali spoločne. Hoci bola doba začínajúcej normalizácie, nepamätám si, aby sme nejako výraznejšie cítili politikum v našom študentskom živote. Brali sme to s mladíckou ľahkosťou, napríklad, profesora občianskej výchovy sme dokázali tri štvrte roka nevinne presviedčať, že „poučenie“ v kníhkupectve nedostať... Zato z času na čas postavil pred tabuľu všetkých, ktorí nosili „gondášky“ (rozumej „nohavice pastiera svíň“, ako dotyčný nazýval rifle), a „kázal“ o ničivom vplyve buržoáznej kultúry. Toto naše deti už nevedia ani pochopiť... Aj
tak si myslím – zaiste hovorím za mnohých spolužiakov, bez pátosu a s troškou
sentimentálnej nostalgie, ktorá pomaly už patrí k nášmu veku – že
to boli jedny z najkrajších a najbezstarostnejších rokov nášho
života. Svedčia o tom naše
početné stretnutia až po dnešok, vnútorný pocit spolupatričnosti, ktorý
všetci v sebe nosíme. Životodarné spomienky na roky mladosti však dnes
už, bohužiaľ, nespája iba radosť. Navždy odišli niektorí z nás. A to
veľmi bolí. Napriek
všetkému som rada, že po štvrťstoročí od maturity môžem nášmu gymnáziu
(hoci dnes má už iné meno a sídli v inej budove), všetkým bývalým
a súčasným profesorom a študentom zablahoželať ku krásnemu
jubileu. Ale, čože je to štyridsiatka? Najkrajšie – zrelé – roky...
Mimochodom, viete, aká je dodnes prvá otázka, keď sa, v Bratislave či
inde, stretnú a zoznámia Prešovčania? Na aké gymnázium si/ste chodil/li,
„dolné“ alebo „horné“? Tí, čo sú z „dolného“, majú k sebe
odrazu bližšie. Želám
vám, aby ste vždy cítili hrdosť a teplo na srdci pri spomienke na svoju
školu. Katarína
Bajcurová,
historička
umenia |